Prečo si Bekim myslí, že má zmysel zúčastniť sa Wings for Life World Run?

Bekim: Keď sa mi to stalo, bol som taký celkom divný človek, že som neriešil ani psychológa, ani psychiatra, ani žiadne tabletky, ani nič. Dalo by sa povedať, že som sa s tým vyrovnal v podstate hneď. Áno, párkrát som si položil otázku, že prečo práve ja, ale zistil som, že na ňu neexistuje odpoveď, tak som sa nad tým nepozastavoval. Naozaj tak, ako sa teraz rozprávam s tebou, som sa rozprával s ľuďmi, ktorí za mnou po nehode prišli.

Nejdem sa ukazovať, že som si v živote nepoplakal. To je úplne normálne, že keď som napríklad bol na chate s kamošmi a oni zrazu vybehli hore, pričom ja som ostal dole, niekedy som to citovo úplne nedal. Ja si myslím, že aj zdravý človek sa niekedy prichytí pri tom, že sa mu niečo deje a poplače si. Je to super dať emócie von.

Bekim: Áno, ľudia si myslia, že tým, že si niekto robí srandu, snaží sa niečo zakryť. Takto – je to určite druh terapie a určite to pomáha človeku. Napríklad ja, keď niečo neviem, tak si radšej z toho urobím srandu, akoby som sa nad tým mal pozastavovať, ale nefungovalo by to takú dlhú dobu. Ja som na vozíku 18 rokov a to by si proste nedokázal. Môžeš sa za niečo takéto rok-dva schovávať, ale nie takú dlhú dobu.

Ja som ale mal rád humor predtým, mám ho rád teraz, veľmi rád som si zo seba robil srandu, keď som chodil a takisto si robím srandu, keď som na vozíku. Nevidím na tom nič zlé. Sem-tam mám prednášky po školách a uvedomujem si, že ľudia neradi počúvajú smutné príbehy. Ale tých smutných príbehov je všade veľa. Ja mám za sebou smutný príbeh, no viem to povedať tak, že sa ľudia zasmejú. A keď po tom, ako sa zasmejú, dáš príhodu, pri ktorej si uvedomia, aké maličkosti by si mali vážiť, odnesú si z toho viac, než keď si pozrú Vila Rozborila, kde sa dve hodiny plače.

U nás vo fitku ľudia milujú humor. Aj tí, ktorí tam prídu a nie sú takí oťukaní, čoskoro zistia, že všetko ide vždy ľahšie s humorom. A to neplatí iba vtedy, keď je niekto ochrnutý. Nie zakaždým sa to hodí, napríklad včera som natočil jednu babu, ktorá sa u nás prvýkrát postavila a bola to taká emócia, že vôbec nebolo na mieste robiť si z toho srandu. Každý mal hneď zimomriavky a jej šli slzy do očí, lebo sa prvýkrát postavila tak, že jej nikto nedržal kolená a v nemocnici jej povedali, že sa to nedá. Toto sú emócie, ktoré možno človeka trochu viac zoberú, a potom sú zase také, keď sa smejeme. Vždy to závisí od situácie. Nemusí sa zakaždým tlačiť na pílu a robiť si z niečoho srandu.

Bekim: Tak. Ale ja osobne mám strašne rád srandu a aj tréneri, ktorí s nami pracujú a cvičia s tými ľuďmi na vozíku, majú radi humor. Majú to v sebe a ide to prirodzene. Pokiaľ je to prirodzené, je to super. Vieš, netreba na to tlačiť.

Bekim: Bolo to drahé. Bol som tam päť týždňov a cvičil som päťkrát do týždňa po tri hodiny denne. Hodina stála 120 $, takže keď si to človek zráta, bolo to hodne peňazí. K tomu si treba vybaviť ubytovanie... Človek, ktorý žil chvíľu San Diegu alebo v LA, vie, aké je to drahé... K tomu auto a ďalšie veci okolo. Pri druhom pobyte sa našla osoba, ktorá mi pomohla a zaplatila mi letenky a ten samotný pobyt, len akurát vtedy nás bohužiaľ oklamali. Centrum, kde som mal mať ten pobyt, skrachovalo, ale keď som tam už prišiel, zaplatil som si trénera zo svojich a ten ma trénoval v garáži. Ale všetko bolo na niečo dobré a celé ma to utvrdilo v tom, že sa nechcem spoliehať na to, že niekam budem chodiť cvičiť. Že to chcem mať doma.

Bekim: Ja som chcel pomôcť sebe a keď sme tam s Mišom boli, zistil som, že keď som niečo dával na internet, ľudí to zaujímalo. A keď som sa s Mišom vrátil, nemali sme kde cvičiť. Preto sme otvorili v Pezinku gym. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že niekedy v živote budem môcť cvičiť ľudí s podobným hendikepom, ako mám ja. Otvorili sme to len kvôli tomu, aby som mal kde cvičiť a aby to aspoň nejako zarobilo, nazvali sme to „crossfit“. Ľudia na internete videli, že tam trénujem, tak sa postupne ozval jeden vozičkár, druhý vozičkár, tretí... Napísal som im, nech prídu a minulý rok sme v októbri zistili, že máme asi 30 klientov, ktorí sú na vozíku a už nie je kde s nimi cvičiť. Našťastie, vedľajšia hala bola na prenájom, tak sme ju zobrali a urobili dokopy 600 m² plochy. Polovica je pre vozičkárov a polovica pre zdravých, a máme to prepojené, aby zdraví ľudia videli hendikepovaných a aby si aj ich decká, ktoré chodia tiež, uvedomovali, že aj toto sú ľudia a aj oni sa začleňujú do života. Navyše, keď tam bude niekto zdravý a bude si hovoriť, že sa mu nedarí, môže sa pozrieť vedľa seba a povie si, že vlastne je na tom v pohode.

Bekim: Nemám to úplne presne zrátané, ale čo viem povedať, je, že my ani nemáme človeka, ktorý by prišiel a už sa nevrátil. Možno dvaja takí boli. Koľko ich však k nám pravidelne chodilo alebo chodí, to sú desiatky. A to je veľa! Odhadom ich už bolo možno 40 – 50 ľudí? Naozaj si zakladáme na tom, aby tí ľudia chodili pravidelne a keď chodí 30 ľudí pravidelne, vtedy vidíš výsledky.

Snažíme sa aj natáčať videá a inšpirovať ľudí, ktorí nemajú tú možnosť prísť k nám, nech si to zacvičia sami alebo s niekým doma. Niekto príde naozaj len na chvíľu, jeho kamaráti si natočia, ako s ním pracujeme, a potom doma maká pol roka, po ktorom sa zase stretneme. To je dôležité, že nestrácame kontakt.

Bekim: Ja si neviem predstaviť už len ráno bez toho, aby som sa nenatiahol a nevystrečoval. Lebo keď sedíš na vozíku 10 hodín denne, ono je to šupa, takže sa potrebuješ hýbať. Na niektorých vozičkároch, ktorí sa o seba nestarajú, je vidieť, že sú poskracovaní a majú problémy byť sebestační.

Bekim: Presne tak. Je super, keď si človek, ktorý je na vozíku, povedzme, dva roky, zrazu zvládne umyť zuby alebo ísť do sprchy bez pomoci. Zdravý človek si to ani neuvedomuje, ale ja si extrémne vážim takéto veci, ktoré zvládnem sám. A cvičenie k tomu veľmi pomáha. A správne cvičenie úplne najviac. Hlavne ale treba cvičiť. Nech je to už hocikde. A byť dobre nastavený.

Bekim: Ja sa stretávam so strašne veľa zlými príbehmi. Naozaj nie sú ľahké a viem, čo všetko by tí ľudia dokázali dať za to, vrátane mňa, aby pobehli alebo proste fungovali na nohách. Podporím každú jednu vec, ktorá sa tomu snaží pomôcť. Takže hlavne cvič, makaj, snaž sa a možno raz, keď sa niečo vynájde, tak ti to pomôže. A možno to bude práve vďaka Wings for Life World Runu.

Bekim: Ja som bol prekvapený, že prišlo dosť vozíčkarov, lebo som sa pridal na poslednú chvíľu a ani som nemal čas to spromovať, ale vozičkári došli, čo sa ma veľmi potešilo. Označoval ma aj niekto, kto sa zúčastnil v Bratislave, a mega ma to potešilo, pretože už len ak jeden človek pôjde, povie to ďalšiemu a spolu sa pridajú, bude to super. A ak aj tento rok pôjdu všetci z nášho gymu, ktorí hovoria, že pôjdu, tak nás v Bratislave bude naozaj dosť. Samozrejme, aj ďalší sa zúčastnia napríklad v Piešťanoch.

Jeden vozičkár od nás, pozdravujem Miško, teraz v rámci prípravy dal 21 km. Takže dúfam, že mu do toho nič nepríde a že sa zúčastní. Teraz mu na tri dni odišli ramená 😄, ale je to úplný kráľ.

Bekim: Rozhodujem sa, lebo ja to mám s chodením tak, že niekedy to ide, niekedy to zase záleží od počasia či od hocijakých vplyvov, čiže nie vždy sa v tom úplne vyznám, ale najradšej by som bol, keby som spravil aspoň 100 m na chodítku.