Ako si Ďurifuk v Indii vyvetral hlavu lietaním vo výške 7 000 m nad morom

Boli tri. Po prvé, uletieť si 800 km iba s bivakom do novej takmer nepreletenej oblasti. Po druhé, vystúpať s padákom nad doterajší osobný výškový rekord, a po tretie, skúsiť si vyliezť a zletieť nejakú aspoň 6000 m vysokú horu. Po dvoch dňoch v Indii som však prišiel na to, že to nebude také jednoduché, nakoľko sa utápala v rekordných horúčavách a z toho prameniacich búrok a silného vetra = všeobecne zlého počasia. Na prvý cieľ som ani nevyrazil, pretože každý deň mal menej ako štyri hodiny letového času s nízkymi výškami základní oblačnosti v oblasti, kde som sa chcel preletieť.

Druhý cieľ, výškový osobák, sa mi podarilo navýšiť o takmer kilometer, čo je úplná bomba! A teda na 7 125 m, z čoho som nadmieru šťastný a hladný po posúvaní.

Na kopec vysoký 6 000 m som sa vypravil, no slabé skúsenosti s veľkými výškami a aklimatizáciou na pohyb (nie len pobyt) v takých výškach, a z toho prameniaca slabosť, silný vietor a krátke okno počasia s vhodnými podmienkami, ma otočili v 5 500 m n. m., teda bez vrcholu.

Vždy ma to škrie, lebo dokonalé a vysnívané je nedosiahnuteľné. Ideálu sa dá len približovať po exponenciálnej krivke. A zároveň je nespokojnosť motorom pokroku. Byť spokojný pre mňa znamená nudu a stagnáciu. Samozrejme však akceptujem to, že ma počasie poslalo po žobraní. Takže prídem znova.

Fantázia! Ujúkal som od radosti, rehotal sa. Pôsobila na mňa mágia výšky a toho, že mám hory a svet pod sebou ako na dlani. Kryštáľovo čistý vzduch a... Niečo ako Nirvána. Zima mi nebola, tentokrát som mal oproti roku 2019 sedačku s hrubším neoprénom a všeobecne som bol lepšie pripravený. Keby bolo dobré počasie, myslím, že by som bol schopný letieť ešte niekoľko hodín, no bohužiaľ zase začalo snežiť a tak sme pristáli.

Videá strihám na pamiatku sebe, aby som bol schopný znova sa vrátiť k emócii, ktorú som v danom okamihu prežíval, a zároveň ako manifest toho, ako sa k danej výzve postavím. Nemám v úmysle naháňať kliky a prehratia formou clickbaitových, síce pekných, ale inak plytkých krátkych videí. Chcem odovzdať viac ako sebaprezentáciu a vrátiť, čo som si požičal od starších, a tým je inšpirácia. A k tomu náležitý zápal pre vec či morálne hodnoty.

Vždy ma veľmi poteší, keď mi divák napíše správu o tom, ako si video pozrel trikrát za sebou. Na televízore. Alebo, že sa na konci, kde zväčša celý zážitok dospeje k nejakému odkazu či dileme, zamyslel a prehodnotil svoj postoj k životu. Alebo, že si môj najväčší vzor na poli dokumentárno-filozofickom pri pozeraní videa z Eigeru zakričal ten môj zúrivý „berserkovský“ pokrik spolu so mnou. Alebo, že si kamoš Veso Ovcharov aj s parťákmi pozreli celú 40-minútovú Indiu bez toho, aby čosi rozumeli, lebo som ešte nemal hotové titulky. To isté aj Aaron Durogati, ktorý si bol schopný pozrieť celý Eiger, hoci nerozumel ani slovo. To sú pre mňa hodnotné, hoci naozaj počtom relatívne malé zadosťučinenia.

Baví ma to, veru, baví, pretože z videa, ktoré si takto postrihám, ako sa páči mne, mám formulku, ako si spätne po dlhom čase vyvolať rovnaké pocity ako počas akcie. Dobre sa potom spomína na mrazivé noci v bivaku, keď sa na ne pozeráš niekde v teplúčku a s plným bruškom. Rád píšem, veľmi rád sa zamýšľam nad všetkým možným, mám rád tvrdú ale aj klasickú hudbu a šport. Keď to môžem všetko skombinovať do jedného výstupu, je to super.

Cieľ bol stať sa nezávislým, teda byť schopný urobiť si svoj výkon, natočiť ho, napísať scenár a postrihať svojpomocne do formy, ktorá by sa mi páčila a dala sa zdieľať s ostatnými, najlepšie aj na úrovni amatérskeho filmu. Zbúchať to napríklad za pár dní v Karolínke, mojom domove na kolieskach, či v „mekáči“. To sa mi na moje počudovanie celkom darí a tým pádom sa mi otvorili obzory rovnako nekonečné, ako keď som začal liezť sóla. Nežobrať o to, kto by mi film zostrihal, kto by ma natočil a či by sa mu to vôbec chcelo, páčilo.