Dobrodružstvá
Na potulkách: Miro Peťo a jeho extrémne lyžovanie na Kaukaze
Práve sa vydávaš na potulky cestou necestou s tým najlepším možným sprievodcom. Horský vodca a vášnivý skialpinista Miro Peťo ťa vezme na kopce v pohorí Kaukaz, ktoré takto ešte nikto nezdolal.
🌎 Vyber sa po celom svete spolu so slovenskými dobrodruhmi vďaka sérii NA POTULKÁCH. Nečakaj luxus ani komfort, zabudni na all-inclusive a preži skvelé dobrodružstvá na známych aj neznámych miestach. V predchádzajúcich článkoch nájdeš:
- Potulky s Michalom Knitlom
- Rozhovor s autonomádmi manželmi Remišovými
- Príbeh cestovateľa Tomáša Grígera
MIRO PEŤO A JEHO JEDINEČNÁ KAUKAZSKÁ TRILÓGIA
Miroslav Peťo je profesionálny horský vodca, horolezec a skialpinista, ktorý v podstate celý svoj život trávi v horách a prírode. Okrem práce je to teda aj jeho hobby, ktoré povýšil takmer na profesionálnu úroveň. Aj preto majú jeho výkony často svetový charakter. Poď si o jednom takom prečítať...
Na vrchole Kazbeku
© Archív Miro Peťo
Každý horolezec či skialpinista musí byť do istej miery masochista, lebo bez určitej dávky dobrovoľného utrpenia sa v horách pôsobiť nedá.
V článku za dozvieš:
- Akú trilógiu zdolal na lyžiach ako prvý na svete?
- Čo nepríjemné sa mu pri výpravách prihodilo?
- Ako sa na podobné dobrodružstvá pripraviť?
- Čím je špecifická mentálna stránka extrémneho skialpinizmu?
Kazbek, Ušba a Elbrus
Lyžovačka v JV kuloári Kazbeku, 2015
© Archív Miro Peťo
Skiextrém z Chatyn Tau, 2017
© Archív Miro Peťo
Výstup na Elbrus, 2019
© Archív Miro Peťo
Tri rôzne výpravy, tri výstupy na ikonické hory, množstvo ďalších zlyžovaných vrcholov, nespočetne veľa zážitkov a jedno špecifické územie našej planéty, do ktorého sa zamiloval – Kaukaz.
V oblasti extrémneho skialpinizmu je tam, na rozdiel od Tatier či Álp, stále priestor na objavovanie neobjaveného.
„Na Kaukaze som bol prvýkrát v roku 2015, keď sme pôsobili v oblasti Kazbeku, potom o dva roky neskôr vo Svanetii a tento rok na Elbruse a v oblasti Bezengi. Už od prvej návštevy sa toto pohorie stalo jednou z mojich srdcoviek. Na Kaukaze ma najviac láka divočina a s tým spojené dobrodružstvo – v mnohých dolinách celé dni nikoho nestretneš, je tam minimum lanoviek a chát, a zážitky vďaka tomu nadobúdajú iný rozmer. Ľudia žijúci na úpätiach tamojších hôr sú veľmi milí a pohostinní a nie sú skazení komerciou, ako to často vidieť v turisticky preplnených častiach Álp. Okrem toho ma na Kaukaze láka možnosť objavovať nové lyžiarske línie z krásnych štítov, ktoré predtým ešte neboli zlyžované. V oblasti extrémneho skialpinizmu je tam, na rozdiel od Tatier či Álp, stále priestor na objavovanie neobjaveného.“
Dolina Adylsu
© Archív Miro Peťo
Aby to ale všetko nebolo len tak zadarmo, musíš počítať aj s určitými obmedzeniami. Pokiaľ sa teda chystáš do pohraničných oblastí. Kaukaz totiž leží na hranici medzi Ruskom a Gruzínskom, čo sú však dve veľmi rozdielne krajiny, aspoň teda po byrokratickej stránke. Do Gruzínska si len kúpiš letenku a pokiaľ sa odtiaľ budeš chcieť priblížiť Rusku, na miestnej vojenskej stanici povolenie vybavíš. „Komplikovanejšie je to z ruskej strany,“ dodáva Miro. „Tam musíš dva mesiace pred výletom začať vybavovať pozvánky, víza a špeciálne povolenia na vstup do pohraničných dolín. Ako sme však tento rok zistili, ani tie nemusia stačiť – Rusi ľudí na niektoré kopce pre komplikovanú politickú situáciu nepustia.“ Aspoň teda, že tí ľudia, ktorí pod horami žijú, sú tam všade rovnako milí a priateľskí.
Miro spolu so svojimi kamarátmi Kaukaz navštívil už trikrát – zakaždým inú oblasť a v trochu inej zostave, no vždy odchádzal naplnený...
V Bezengi kempe
© Archív Miro Peťo
Miro: „Každá návšteva Kaukazu bola v niečom iná. Kazbek v roku 2015 bola taká pohodová zoznamka s oblasťou a tým, ako to tam funguje. Veľmi milo sme boli už vtedy prekvapení pohostinnosťou domácich a ich výbornou gruzínskou kuchyňou. O čosi menej milo sme boli prekvapení z počasia – to je na Kaukaze dosť nestabilné, keďže pohorie sa nachádza medzi Čiernym a Kaspickým morom. Takže už vtedy sme sa naučili v neistom búrkovo-slnečnom počasí trochu improvizovať a nespoliehať sa len na predpovede, ktoré často nevychádzali presne."
2015 (oblasť Kazbek) - Zlyžované kopce (zoradené podľa celkovej náročnosti od ťažších po ľahšie):
- Kazbek (5 047 m) JV kuloárom, prevýšenie výstupu 1 350 m z chaty Bethlemi (také isté prevýšenie pri zjazde)
- Ortsveri (4 258 m) SV stenou, prevýšenie 500 m k chate Bethlemi
- Elektrozink (4 278 m) V svahom, prevýšenie 600 m k chate Bethlemi
- Trvanie expedície (vrátane cestovania): 14 dní
- Úroveň náročnosti expedície: 6/10
- Počet členov tímu: 2 (Miro Peťo + Robo Vrlák)
- Rozpočet na osobu (komplet vrátane letenky): cca 600 €
Kazbek, 2015
© Archív Miro Peťo
Na vrcholovom hrebeni Elektrozink
© Archív Miro Peťo
Kazbek, 2015
© Archív Miro Peťo
Miro: „Počas druhej expedície do Svanetie v roku 2017 sme si vybrali odvážnejšie ciele a podarilo sa nám zlyžovať dve veľkolepé línie svetového významu – juhovýchodný kuloár Chatyn Tau a severný vrchol Ušby južným kuloárom. Táto expedícia mi ukázala, kde asi sú moje limity pri extrémnom lyžovaní – nič náročnejšie než Ušbu som doposiaľ nelyžoval. Nešlo však len o samotný zjazd, ale aj všetku tú neistotu, objavovanie a aj veľký kus šťastia, s ktorým sú podobné prvozjazdy spojené. Bola to pre mňa obrovská škola do ďalšieho života extrémneho skialpinistu."
2017 (oblasť Svanetia) - Zlyžované kopce:
- Ušba (S vrchol, 4 698 m) JV kuloárom, prevýšenie 1 800 m na ľadovec Gulli
- Chatyn Tau (4 412 m) JV kuloárom, prevýšenie 1 900 m na ľadovec Chalaadi
- Tetnuldi (4 858 m) JZ hrebeňom, prevýšenie 2 200 m do doliny nad dedinou Adishi
- Koruldi Peak (3 328 m) JV chrbtom, prevýšenie 1100 m na lúky nad Tskhakvzgari
- Trvanie expedície (vrátane cestovania): 16 dní
- Úroveň náročnosti expedície: 9/10
- Počet členov tímu: 2 (Miro Peťo + Maroš Červienka)
- Rozpočet na osobu (komplet vrátane letenky): cca 700 €
Dedina Adishi
© Archív Miro Peťo
V južnom kulóari pri prvozjazde Ušby
© Archív Miro Peťo
Jarná Svanetia
© Archív Miro Peťo
Nič náročnejšie než Ušbu som doposiaľ nelyžoval.
Miro: „Tretiu expedíciu sme tento rok smerovali na ruskú stranu Kaukazu. Najskôr sme aklimatizačne pôsobili na Elbruse. Napriek tomu, že ide o najkomerčnejší kopec na Kaukaze a relatívne ľahko dostupný cieľ, som rád, že som sa mohol v krásnom počasí rozhliadnuť a zlyžovať z najvyššieho vrcholu Európy. Následne sme nakukli do najdivokejšej časti Kaukazu – do oblasti Bezengi, v ktorej sídli päť zo siedmych kaukazských päťtisícoviek. Steny a ľadovce tu majú obrovské rozmery, aj preto si táto oblasť vyslúžila prezývku Malé Himaláje. Pre spomínané ruské zákazy a obmedzenia sa nám tu bohužiaľ nepodarilo zlyžovať to, čo sme mali vyhliadnuté. No na druhej strane som rád, že som mal možnosť z vlastnej skúsenosti spoznať, ako funguje tamojší systém. O to viac si teraz cením slobodu, ktorú ako horolezci nájdeme v iných horstvách bez toho, aby nám niekto pod hrozbou basy nariaďoval, kam môžeme ísť a kam nie."
2019 (oblasti Elbrus a Bezengi) - Zlyžované kopce:
- Pik Selli (4 370 m) SZ stenou, prevýšenie k bivakovacej búde Džangi Koš 1 200 m
- Elbrus (5 642 m) normálkou z J strany, prevýšenie k starým bočkám 1 800 m
- Chot-Chat (3737 m) Z svahom, prevýšenie na Zelenaju Gastinicu 1 100 m
- Trvanie expedície (vrátane cestovania): 18 dní
- Úroveň náročnosti expedície: 7/10
- Počet členov tímu: 3 (Miro Peťo + Rasťo Križan + Robo Vrlák)
- Rozpočet na osobu (komplet vrátane letenky): cca 1 200€
Výhľad na zakázané vrcholy na hlavnom kaukazskom hrebeni
© Archív Miro Peťo
Lyžovačka z Elbrusu
© Archív Miro Peťo
Nástup pod múr Bezengi
© Archív Miro Peťo
Dovŕšením ikonickej trojice kopcov Kazbek – Ušba – Elbrus sa Miro stal vôbec prvým človekom na svete, ktorý na lyžiach skompletizoval túto trilógiu. Jeho prvozjazd z Ušby z roku 2017 totiž zatiaľ nikto nezopakoval.
Užiť si nádhery Kaukazu však môžeš aj bez toho, aby si podnikal podobné extrémy... „Za freeridom v blízkosti lyžiarskych stredísk sa chodí vo februári a marci. Za náročnejším skialpinizmom na vyšších kopcoch je lepšie vybrať sa neskôr v sezóne v máji a začiatkom júna. Čo sa týka logistiky v Gruzínsku - zo Slovenska je najlepšie letieť buď do Kutaisi alebo Tbilisi a odtiaľ sa do hôr dostaneš relatívne rýchlo a lacno tzv. maršrutkami (lokálnymi mikrobusmi). V Rusku je to podobné – letí sa najčastejšie do Minerálnych Vôd a odtiaľ mikrobusom alebo terénnym autom do konkrétnej doliny, kde budeš pôsobiť,“ vysvetľuje.
Dobrodružstvo číha všade
Svanetia
© Archív Miro Peťo
Celá oblasť sa najmä v uplynulých rokoch stáva stále viac a viac dostupnou pre akéhokoľvek cestovateľa, nielen skialpinistu. Do Gruzínska lietajú nízkonákladovky a vďaka na naše pomery nízkym cenám za stravu, dopravu aj ubytovanie si prakticky každý môže urobiť výlet do tamojších hôr, navštíviť turistické atrakcie, historické mestečká, alebo sa okúpať v Čiernom mori.
Miro: „V horách sa však treba pripraviť na väčšiu divočinu a nižší level komfortu než v Alpách. Doteraz si živo spomínam na chatu Bethlemi pod Kazbekom, v ktorej bola kosa ako v ruskom filme, steny boli pomaľované plesňami a pri návšteve latríny pred chatou som tŕpol, aby ma cestou na záchod netrafil blesk (poz. red.: rozumej - latrína nemala strechu). Ale pre mňa má aj takýto punkovejší horský štýl svoje čaro. Okrem toho treba počítať s dlhými nástupmi dolinami a ťažkými batohmi, keďže lanovky alebo cesty, ktoré by prístupy skrátili, tu nie sú, podobne ani chaty. Preto si všetky veci na prežitie v horách musíš brať so sebou. Váha batoha vrátane skialpinistického a horolezeckého výstroja s jedlom na pár dní sa potom ľahko prehupne cez 30 kíl.“
Chata Bethlemi
© Archív Miro Peťo
Umenie je tešiť sa a nájsť krásu aj tam, kde ju na prvý pohľad nevidno. Latrína bez strechy je síce už trochu extrém, hlavne počas búrok. Ako však Miro hovorí: „V každom prípade, každý horolezec či skialpinista musí byť do istej miery masochista, lebo bez určitej dávky dobrovoľného utrpenia sa v horách pôsobiť nedá. Je potom na každom z nás, či všetky tie nové zážitky a skúsenosti prevyšujú utrpenie s tým spojené alebo nie. U mňa zatiaľ na Kaukaze to pozitívne zakaždým prevýšilo to na prvý pohľad negatívne. Aj preto sa tam rád vraciam.“
Kláštor Sameba
© Archív Miro Peťo
Veci ako teplo alebo hlad či smäd dokážeš ovplyvniť pomerne ľahko a pokiaľ je na chate zima alebo nevaria, kvalitným vybavením a výstrojom vieš ‘utrpenia‘ spojené s podobnými výpravami minimalizovať. Pokiaľ sa však stane niečo nepríjemné priamo na kopci, ide do tuhého. Ako napríklad, keď Miro s Marošom Červienkom lyžovali dole z Ušby a Maroša trafil do nohy odtrhnutý kus ľadu.
Miro: „Maroš sa na lyžovanie exponovanej vrcholovej časti Ušby necítil a triezvo ju radšej zliezol pešo. Ja som hore čakal hodinu, kým vrcholový žľab trochu odmäkne. Keď som potom zlyžoval dole za Marošom do hornej časti južného kuloáru, ktorý bol už od rána nahriaty slnkom, steny okolo začali ožívať. Maroša následne trafil pri lyžovaní jeden letiaci kus ľadu priamo do stehna. Z diaľky som počul ranu a v prvom momente som si pomyslel, že mu ten ľad musel zlomiť stehennú kosť. V duchu si začal premietať scenáre improvizovanej záchrany. Hore za nami do kuloáru by totiž horská služba určite nedošla, keďže na Kaukaze funguje stále vo veľmi obmedzenom režime, či už na ruskej alebo gruzínskej strane. Keď sa niečo stane, je v prvom rade na parťákoch, aby si sami pomohli. Našťastie, Marošove vytrénované stehná tú ranu vydržali. Nižšie sme narazené stehno schladili snehom, aby moc neopuchlo. Potom s bolesťami zlyžoval zvyšok kuloára a zišiel dole do dediny."
Maroš Červienka pod Ušbou
© Archív Miro Peťo
„Maroš bol drsňák, fyzicky aj mentálne. Je veľká škoda, že slovenské horolezectvo v roku 2018 prišlo o takého vynikajúceho a zanieteného Horolezca. Česť jeho pamiatke!“ (poz. red.: Maroš Červienka v júli minulého roka zmizol na Mont Blancu počas nočného prechodu takzvanej Majorovej cesty na východnej stene)
Maroš na vrcholovom hrebeni Chatyn Tau
© Archív Miro Peťo
Nepredvídateľné veci sú súčasťou hry – do veľkej miery sa však dajú pohotovou reakciou a správnym konaním ovplyvniť. Horšie je to so zákazmi, pri ktorých aj keby sa postavíš na hlavu, veľa nezmôžeš. To sa bohužiaľ tento rok Mirovi spolu s Rasťom Križanom a Robom Vrlákom prihodilo na ruskej strane, kde im vojaci doslova zakázali vstup do časti doliny Adylsu a k stene Bezengi na hraniciach s Gruzínskom, vďaka čomu museli odpustiť od svojho plánu zlyžovať majestátny Džantugan (4 012 m). Dokonca ich počas výstupu na vrchol Chot-Chat (3 737 m) v masíve Via-Tau celý čas sledovala dvojica z lokálnej horskej služby a pri zdolávaní Pik Selli (4 370 m) sa museli každé tri hodiny hlásiť vysielačkou.
Kamaráti
© Archív Miro Peťo
Miro: „Rátali sme s kontrolami, preto som pred expedíciou vybavil všetky možné povolenia na vstup do pohraničných oblastí. Ešte pred dvomi-tromi rokmi sa na pohraničných kopcoch s povoleniami vraj dalo bez problémov pôsobiť. Avšak o tom, že je tam momentálne zavedený sprísnený režim, sme nemali pred expedíciou žiadne informácie ani od domácich turistických agentúr a horských vodcov. Zistili sme to až sami na vlastnej koži v doline Adylsu a Bezengi. S takými prísnymi kontrolami a zákazmi som sa v horách doposiaľ nestretol.“
Bez prípravy ani na krok
„Keďže pôsobím ako profesionálny horský vodca, s fyzičkou nemám problém. V lete či v zime sa 4-5 dní do týždňa pohybujem v horách a takáto fyzická príprava je pre mňa na bežné expedície do stredných veľhôr postačujúca,“ vysvetľuje, pričom dodáva, že psychická príprava je možno ešte dôležitejšia. „Extrémne lyžovanie sa často prirovnáva k free solo lezeniu... Ak niečo zanedbám alebo preskočím v rámci mentálnej prípravy, môže sa počas lyžovania objaviť nezdravý strach a to ma môže paralyzovať aj fyzicky. V rámci mentálnej prípravy sa v zimnej sezóne preto snažím lyžovať najskôr stredne ťažké zjazdy v Tatrách, aby si psychika postupne zvykla na expozíciu a aby bola koncom sezóny, keď sa vyberiem niekde na expedíciu, pripravená na náročnejšie línie. Súčasťou mentálnej prípravy je aj štúdium konkrétneho kopca a línie, ktorý chcem zlyžovať. Hlavne pri prvozjazdoch a líniách, o ktorých nie sú dostatočné informácie, si najskôr musím kopec nafotiť z rôznych uhlov a potom neustále sledovať podmienky v línii. Niekedy sa na najnáročnejšie línie čaká roky a po všetkých tých rokoch je línia v dobrých podmienkach možno len 2-3 dni. Preto je dôležitá trpezlivosť a zároveň schopnosť vedieť vystihnúť deň D. V celom tomto procese sa zžívam s kopcom, líniou, stávam sa jej súčasťou a samotný zjazd je už len vyvrcholením celého dlhého a často aj frustrujúceho procesu. Pokiaľ sa mi v náročnej línii podarí vystihnúť dobré snehové podmienky, samotný zjazd je potom už len takou čerešničkou na torte.“
Lyžovačka z vrchola Tetnuldi
© Archív Miro Peťo
Samozrejme k tomu všetkému treba mať aj dobrý hardware. V Mirovom prípade sú to:
- Lyže K2 Wayback – „Pre mňa predstavujú výbornú kompromisnú lyžu na extrémny skialpinizmus.“
- Skialpinistické lyžiarky – „Zatiaľ sa mi najlepšie osvedčili Maestrale RS 2 od Scarpy.“
- Kvalitné oblečenie a spoľahlivé outdoorové vybavenie – „Som súčasťou medzinárodného pro teamu značky Marmot a súčasťou testovacieho teamu značky Icebreaker, ktoré ma už dlhé roky podporujú kvalitnými vecami.“
- Strava – „V horách frčíme na fajnotách od Travellunch a tyčinkách Marva. Aj touto cestou ďakujem všetkým partnerským firmám a organizáciám za materiálnu a finančnú podporu našich expedícií.“
V plnej poľnej pri nástupe pod Kazbek
© Archív Miro Peťo
Celé to však namixovať a pobaliť tak, aby človek zo sebou nebral to, čo naozaj nepotrebuje, a zároveň mu nič nechýbalo, je poriadna veda. Samozrejme dnes už sú veci odľahčené a prešpekulované, aby sa ten výkon mohol stále posúvať, no netreba si uľahčovať úplne všetko. „Hlavne pri skialpinistickom výstroji som zástancom nejsť s gramami úplne na minimum a nelyžovať na ultraľahkom pretekárskom vybavení. Jednak by som si na bežeckých špáratkách lyžovanie v náročných snehových podmienkach tak neužil a jednak by to v extrémnych zjazdoch išlo na úkor bezpečnosti. V tomto smere som zástancom zlatej strednej cesty.“
Rozum a vnútro človeka musia byť v súlade
V južnom kuloári pri výstupe na Ušbu
© Archív Miro Peťo
Tam vonku (rozumej – vo veľkých horách) musí byť človek maximálne sústredený, takže nie je priestor na zbytočné myšlienky. „Vtedy žijem naplno v prítomnom okamihu. A už to samotné je veľmi oslobodzujúci pocit. Okrem toho počas výstupu, na vrchole a niekedy aj počas zjazdu, keď v určitých pasážach musím počkať na odmäk, si dám chvíľu pauzu a užívam si okolité výhľady. Telo pod vplyvom adrenalínu a ďalších látok, ktoré produkuje v strese za účelom prežitia, zbystruje zmysly a aj vďaka tomu potom môžem všetku tú nádheru okolo vnímať intenzívnejšie než pri bežných horských aktivitách. V takých momentoch pociťujem nesmiernu slobodu a jednotu s okolitou prírodou. Cítim, že som presne tam, kam patrím.“
Na JZ hrebeni Tetnuldi
© Archív Miro Peťo
Lyžovanie blízko hranice života a smrti však za odmenu prináša veľmi intenzívne zážitky, skúsenosti a vnútorné pocity.
Niekto by si možno povedal: prečo by som sa štveral hore dvetisíc metrov do náročného terénu, aby som si potom ani neužil poriadnu vrstvu čerstvého snehu a musel ešte aj cestou dole zápasiť so zľadovateným svahom?
Miro: „Baví ma lyžovať na všetkých druhoch snehu – od prašanu cez firn, dosku aj kôru. V rozmanitosti je krása. Ľadu sa vyhýbam, no občas sa stane, že tienistý úsek je tvrdý, a tak musím vedieť bezpečne zlyžovať aj betónový či krátky ľadový úsek. Aj v tom spočíva rozdiel medzi freeridom a extrémnym lyžovaním. Pri extrémnom lyžovaní často lyžujem línie s prevýšením cez dva kilometre, kde prakticky nie je možné mať rovnaký sneh hore aj dole. Na vrchole začínam v prašane, nižšie prechádzam cez betón a kôru, a dole pod stenou v doline vypínam lyže vo firnovej kaši. Freeridoví lyžiari si vyberajú kratšie línie v dobrých prašanových podmienkach, na výstup často využívajú lanovky či helikoptéry, vďaka čomu si môžu dovoliť lyžovať na ťažšom kvalitnejšom výstroji. Následne lyžujú dynamicky na efekt, často na hranici pádu, pretože si v bezpečnom snehu a pri menšej expozícii môžu dovoliť padať. Pri extrémnom skialpinizme musím najskôr celú líniu vyliezť nahor, čo je niekedy samo o sebe klasifikované ako horolezecký výstup. Následne lyžujem dlhé úseky v strmom exponovanom a technickom teréne, v ktorom pri štandardne bezpečných snehových podmienkach v prípade pádu hrozí istá smrť alebo ťažké zranenie. Pri extrémnom lyžovaní si teda nemôžem dovoliť spraviť žiadnu chybu. Lyžovanie blízko hranice života a smrti však za odmenu prináša veľmi intenzívne zážitky, skúsenosti a vnútorné pocity.“
Výstup na Kazbek
© Archív Miro Peťo
Zjazd JV kuloára Chatyn Tau
© Archív Miro Peťo
Na podobné veci si však netreba trúfať, pokiaľ nemáš dostatočné skúsenosti. Práve tie dokážu výrazne znížiť riziko, takže pokiaľ nemáš najskôr roky odlyžované ľahšie a stredne ťažké zjazdy, určite sa do tých náročnejších nepúšťaj. Tým, že vidíš nádherné lajny všade na sociálnych sieťach, ešte neznamená, že ich aj sám zvládneš.
Miro: „Ani dlhoročnými skúsenosťami riziko úplne nevylúčiš, hlavne nie to objektívne (pád serakov, skál, náhle zmeny počasia, atď.). Subjektívne som doposiaľ najvyššie riziko pociťoval pri prvozjazde východnej steny Sunnmorslauparlaegdy v Nórsku a pri prvozjazde Ušby, kedy som sa najviac priblížil ku svojej mentálnej hranici. Túto hranicu som však zatiaľ nikdy neprekročil a pevne verím, že aj v budúcnosti budem mať dostatok zdravého rozumu a vnútorného citu, aby som vedel odhadnúť, kde sú moje hranice. A ku tomu obrovský kus šťastia, bez ktorého to v horách nejde.“
Na vrchole Elbrusu
© Archív Miro Peťo
Nohami stále pevne na zemi
Miro: „Keď prídem po týždni z divočiny naspäť do civilizácie, teším sa z obyčajných vecí, ktoré si v zhone bežného života mnohí ani nevšimnú. V mojom bežnom živote sa toho však po návrate z expedície moc nezmení – v horách som ako profesionálny horský vodca takmer každý deň s tým rozdielom, že pri vodení v Tatrách je oveľa väčšia pohoda a menšie riziko než v stane niekde pod Ušbou. Moji blízki tento môj životný štýl akceptujú, aj keď samozrejme pri náročných akciách, ako bola Ušba, majú o mňa strach. Vedia však, že spravím maximum preto, aby som minimalizoval riziko a že zbytočne netlačím na pílu. Zážitky a skúsenosti spojené s extrémnym skialpinizmom mi okrem toho pomáhajú lepšie zvládať stresové situácie vo svete ‘tu dole‘. Doteraz si živo pamätám, ako boli pred pár rokmi všetci kolegovia doktorandi rozklepaní pred záverečnou obhajobou dizertačnej práce. Ja som sa len usmieval a tešil na komisiu, lebo som vedel, že keď aj pri obhajobe spravím nejakú chybu, neprídem pri tom o život či zdravie."
Vrcholový hrebeň Pik Selli
© Archív Miro Peťo
Prvozjazd severného vrchola Ušby
© Archív Miro Peťo
A čo by chcel Miro ešte v živote dosiahnuť, pocestovať a zažiť?
„Čím som v živote starší, tým viac si uvedomujem, že kto veľa chce, nikdy nebude skutočne šťastný. Nechám sa preto do budúcnosti prekvapiť, kde všade ma vietor zaveje a budem vďačný za každý pekný deň v horách, za každé nové dobrodružstvo, skúsenosti a zážitky, ktoré budem môcť zdieľať so svojimi blízkymi, kamarátmi či hosťami."
Mira môžeš sledovať na:
Séria NA POTULKÁCH
🌎 Tento článok je súčasťou série NA POTULKÁCH. Vďaka rozhovorom so slovenskými cestovateľmi sa môžeš dostať na nepoznané miesta a zažiť potulky cestami necestami. Mnohé z nich môžeš počuť vďaka festivalu Cestou necestou, ktorý pomocou svojho Expedičného fondu dokonca priamo podporuje Mira pri jeho dobrodružstvách. Prihlásiť tam svoj projekt môžeš aj ty a možno sa nejaká finančná injekcia ujde aj tebe.
Viac podobného obsahu nájdeš na stránke redbull.sk/dobrodruzstva alebo na Facebooku Red Bull Adventure a našom Instagrame.
